(…) Podstatné sú Michauxove postrehy o prejavovaní sa „vnútorného protivníka“ tam, kde subjekt nasledujúc ideál dobra smeruje k osobnému zdokonaľovaniu: miesto očakávaných „anjelov“ sa však objavujú „démoni“. Túto skutočnosť Michaux skúma v spojitosti s fenoménom svätosti a svätcov – odriekanie, pokánie, pôst, disciplína a poslušnosť sú tak paradoxne nasledované objavením sa síl, ktoré by sme mohli personifikovať ako „diabolské“. Ona „nutkavá“ potreba personifikácie, keď rastúce vnútorné napätie, prejavy iracionálneho konania a zdanlivej, prechodnej pomätenosti vysvetľujeme ako prácu démonov či diabla (inou jej podobou je napríklad konanie pod „príkazom“ ducha drogy) však nie je nevyhnutná. (…)

Duchové, osobní i univerzální démoni, potenciální ďáblové, druhá já pronásledující ta první, neodůvodněná vendeta vnitřních protivníků. V jiném grafickém zpracování by knížečka mohla působit jako lidová brožurka o okultních jevech. Cesta nepoddajnosti je dalším z početných děl mnohostranného francouzského básníka a umělce, experimentátora s texty i omamnými látkami Henriho Michauxe.