Jak Paroubek kradl salámy: aneb Hedvíčková politická břitva

Celý život som bol úplne obyčajným občanom. Po páde jednej totality sa však život zásadne zmenil. Všetkým. Aj mne. Naivne si mysliac, že slová vypúštané na verejnosti sú slovami, ktoré platia. A tak som len s očami dokorán prizeral na rozbitie republiky nechápajúc, čo za ideu sa to do čerta realizuje, výmysel, ktorý je v protiklade toho, o čom vlastne bol celý pád totality - oslobodzovanie jedinca od moci štátu a jeho predstaviteľov. A bolo horšie, Mečiarovu éru ten, kto ju pozná, nezabudne nikdy, aj ten, kto sa tvári, že uz nebola.

Bola.

V máji 97 roku som sa po prvý krát dostal k internetu. Nie je to celkom obvyklé, ale prvé, čo som námatkovo našiel bol mailový diskusný list sme-l. Že to bol máj 97 viem celkom presne, pretože to bol čas, v ktorom došlo k okatému pošlapaniu základnych práv - zmarené referendum o priamej voľbe prezidenta. A práve preto ma upútal tento diskusny list, lebo som na ňom našiel ľudí ochotných a schopných písať o tom, o čom písali média len okrajovo, ak vôbec a tak, ako média nepísali vôbec.

Hej, nemýlite sa, tam bol Ross Hedvicek. Na prvý pohľad hromotlouk, ( veď aj je :-) ), na prvé slová píšuci odstrašujúce veci. Lenže malo to jeden malý háčik. Tie 'strašné' veci o ktorých písal, po mnohých predošlých rokoch čítania verejných médií SEDELI s realitou. Dávali do súvisu veci, o ktorých by jeden nepovedal, že majú niečo spoločné. Ale práve oné súvislosti dávali veciam ktoré pred človekom stáli ako záhada zmysel, význam. Chcelo to len jedno. Čítať všetko. A chcieť hľadať odpovede na otázky. A ja som našiel veľmi mnoho odpovedí. Mnohé sú kruté, mnohé sa priamo dotýkajú aj mňa, ale...sú pravdivé. Ale nie všetko, čo Ross napísal je kruté, práve naopak, je prinajmenšom toľko, ak nie viac toho, čo chytá za srdce. Kohokoľvek, okrem tých, čo nie sú schopní žiadneho citu.

Hej, pre ľudí bez kúska citu a svedomia neodporúčam čítať od Rossa vôbec nič. Nič tam nenájdu. Pravdu a lásku nájdu len tí, čo ju v sebe majú. účastník cs-clubu