Kniha Naram, od Blanky Šimoníčkovej, nie je to príbehom, ktorého zmyslom a cieľom je brnkať na city a nútiť nás vyplakať si oči pri srdcervúcich obrazoch. Nemoralizuje, hoci by sa to chvíľami tak zdalo, ale poukazuje. Vtipným, nevtieravým spôsobom konštatuje nie iba o spoločnosti, ale o nás ako o jedincoch.
Sama autorka označila krátky román za utópiu. Milú utópiu utopenú v dobrom víne, pivku a nálade. Naram je príbeh bežného človeka z Južnej Moravy(možno práve preto v celej knihe svietilo slnko), Sigiho, hoci otázka toho, čo je bežné, normálne a obyčajné je zložitá. Je niekto, kto bol vybratý ako „bežná“ vzorka na kontakt s inou civilizáciou, až taký obyčajný?
Autorka si Naram vysnívala. Občas som sa pristihla, ako prestávam vnímať dej a ocitám sa v jej sne. Hovorila som si, páni, to by bolo, keby to fungovalo u nás ako na Narame. Prečo to nefunguje v nás ako na Narame? (Hoci ani na roztomilej planéte nie je všetko dokonalé)
Sigi nešetrí obdivom nad spoločnosťou fungujúcou odlišne od našej. Našťastie je mu o pár strán ďalej ukázané, že sa netreba ponáhľať s úsudkom. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že niekedy boli príklady použité samoúčelne, čisto ako dôkaz o nedokonalostiach na planéte. Žiadalo by sa ísť viacej pod povrch, vytvoriť súvislosti.
Chvíľami mi prekážalo, že občas niekto z Naramu, kto sa odvážil „zapařit“ si so Sigim, konštatoval, že neskôr oľutoval, ale nedozvedela som sa prečo. Chýbal mi nejaký ďalší dejový zvrat, lebo mať opicu je pre Naramca síce drsný zážitok, ale nám pozemšťanom treba trochu viac na uspokojenie zvedavosti. Neostávalo mi nič iné, iba sa zmieriť s faktom, že nečítam dobrodružnú road movie, ale príjemnú cestu za hľadaním poslednej knihy Marka Twaina, ktorú napísal na Narame. Drobnosti vykompenzované popisom miestnej fauny, flóry, obyvateľstva a astrologických znamení zverokruhu.
Kniha plynie pohodovým tempom, ku koncu sa čitateľ dopracuje ani nevie a ako, zdvihne obočie a sám pre seba sa opýta: „No a čo ďalej?“
Chvíľu mi trvalo, kým so pochopila, že presne to je otázka, ktorú by si mal každý po prečítaní položiť. Odpoveď? Neexistuje iba jedna.
Kniha Naram, od Blanky Šimoníčkovej, nie je to príbehom, ktorého zmyslom a cieľom je brnkať na city a nútiť nás vyplakať si oči pri srdcervúcich obrazoch. Nemoralizuje, hoci by sa to chvíľami tak zdalo, ale poukazuje. Vtipným, nevtieravým spôsobom konštatuje nie iba o spoločnosti, ale o nás ako o jedincoch.
Sama autorka označila krátky román
...
