5102…

Tento rok jednoducho nebol dobrý pre ľudí so sklonmi báť sa najhoršieho. Vojna na Ukrajine či neznášanlivé reakcie na prílev utečencov do Európy po dlhom čase postavili Slovensko do roly krajiny, ktorá vzdialené hrozby nesleduje len v správach, ale bezprostredne ich prežíva. V mnohých z 31 textov Fedor Gál kreslí depresívny obraz, ako zle by sme mohli dopadnúť, ak nepoučiteľnosť v podobe náklonnosti k novým spasiteľom preváži. Keby zostal len pri tom, mohli by sme ho označiť za zatrpknutého frfloša, ale vytrvalo robí jednu vec, ktorá tomu bráni. Opakuje, že je jediná šanca, aby sa to nestalo – musíme sa brániť. Nestačí len sedieť a prizerať sa, ako spoločnosť opäť prichádza o rozum, ale treba jej ho dávkovať.
Nechajme sa preto Fedorom Gálom vystrašiť, aby sme na to tak ľahko nezabudli. Nesprostredkované texty z prvej ruky písané ako reportáž z cesty po vlastných myšlienkach. Bez pomoci iných si autor kladie otázky sám a sám si aj musí odpovedať. Niet interpretácie, niet zjemňujúcej sympatie, ktorá s pochopením prekryje slabosť. Bez znecitlivenia, bez chvíle na oddych. Ako keď prší. Tentoraz je to výpoveď priama. Bez reportérov. Taký nesie názov naša nová edícia.