Nedávno jste prohlásil, že základ Klimtova polibku jste napsal jako dvacetiletý. Jak to ve skutečnosti bylo?
Áno, štyridsať strán  som napísal ešte  ako poslucháč  VŠMU. Bol som však v inej  situácii a iný  ako Adam. Bol som suverénnejší, menej emotívny ako moja postava, počarbanejší bigbeatom.. Bol som zavedený textár a uspel som v konkurencii desiatok záujemcov pri výbere na štúdium na VŠMU. Som aj mimoriadne fixovaný na rodinu a kamarátov, nemal som dôvod emigrovať, ako môj hrdina, ktorý nad tým uvažuje.  Žiadalo sa mi raz napísať príbeh v duchu elánovskych textov, silný, čistý, zaľúbený. Niektoré osudy a príhody  majú reálny základ,  niektoré som si vymyslel, zdramatizoval. Napríklad v Prahe nikdy nebola výstava secesie , bola vo Viedni. ale potreboval som dvojicu – Adama a Silviu - dostať pred Klimtov obraz. Považujem ho za to najkrajšie, čo bolo namaľované.  Keď som ho videl vo Viedni, oslnil ma, chcel som pred ním zostať do konca života. V roku 1968 nebolo žiadne slovenské basketbalové mužstvo na zájazde v USA, mestečko Jelsa v Juhoslávii vyzeralo trošku ináč a Ljubo Milič žil v Umagu a tak ďalej. Reálny zážitok je vystúpenie K.Kryla vo V-clube a viac menej aj popis ruskej okupácie. Reálne veci som použil ako stavebné kamene  reálne veci  a medzi ne som dal maltu fantázie, aby to spolu držalo. Ale išlo mi o zodpovedanie si niekoľkých životných otázok a nie o dobový dokument. Chcel som vedieť, prečo my sme neemigrovali.

„Táto knižka je fikcia, všetky postavy sú vymyslené a nemajú nič spoločné so žijúcimi osobami“ – píšete  v úvodu knihy– ale  čtenáři nezabráníte, aby si vás aspoň částečně nespojoval s Adamem, Petrusa s Paľo Hammelem atd. To autobiografické je mimořádně silné  a oslovuje...
Stále sa ma ľudia pýtajú, čo je na tom pravda, pretože ma  vnímajú ako rozprávača  reálnych príbehov o skutočných ľuďoch. Ale táto kniha je isté podobenstvo a bol by som nerád, keby si čitateľ napr. Adamovu mamu stotožňoval s mojou mamou, alebo trénera s tým, ktorý nás viedol. Je to próza , a ako hovorím, toto všetko je iba moja fikcia.

Kdy jste se vlastně rozhodl tu knihu napsat, co bylo inspirací?
Pracujem systematicky, mám dohodnuté  termíny odovzdania rukopisov a ak dožijem, mám vlastne presne naplánované tri  roky dopredu. Čiže, s troškou irónie, by som sa mal poďakovať ľuďom, ktorí prekazili  realizáciu môjho televízneho cestovateľského projektu Bež kam chceš. Získal som tým čas na napísanie knihy Klimtov bozk. Chcel som napísať prózu o láske, špeciálne pre ženy. Pôvodne  to malo byť niečo ako Peter a Lucia, lenže to je skôr báseň v próze .. Navyše  ma krátko pred začatím písania románu upútala  myšlienka  Stephena Coveyho, ktorá znie: „Vzájomnosť je oveľa cennejšia ako  úspech.“

Bylo pro vás u téhle knihy nejtěžší trpělivost při psaní, závěrečná korektura nebo něco jiného?
Písanie bolo pre mňa potešením a poctou, mal som pocit, že robím to, čo mám spraviť. Lebo napísanie tohto románu figurovalo  v zozname vecí, ktoré som si predsavzal  urobiť, ešte keď som mal sedemnásť rokov. Ťažké bolo  možno škrtať, lebo som mal o 150 strán viac. Ale zhodli sme sa s riaditeľom vydavateľstva Slovart Jurkom Hegerom, že v niektorých epizodách (Adamov zájazd do Sovietskeho zväzu) by som sa príliš vzdialil od srdca príbehu.

Příběh Klimtova polibku končí v roce 1968. Neláká vás pokračovat?

Môj problém je najmä čas. A potom, zo všetkých  kníh Biblie mám najradšej  tú prvú Genezis – teda, kde sa to všetko začalo. Považujem za úspech, že som splnil všetko, čo som si sľúbil v mladosti. Ale áno - to čo ma láka, je napísať tisícstranovú knihu, ktorú však čitateľ nepustí z ruky...

Existuje něco, co byste chtěl ještě vyzkoušet?
Rád by som vedieť lietať, mať krídla na pomalý aj rýchly let.

Máte na mysli nějaký adrenalinový sport?
Nie chcel by som, aby mi znova narástli krídla. Veď hocijaká háveď vie lietať. Škoda, že sme to zabudli.

.